Keď slová bolia

Sme ľudia. Veľmi málo, ak vôbec niekto, z nás žije mimo spoločnosti. Ak čítate tieto riadky je isté, že v spoločnosti žijete a preto je neoddeliteľnou súčasťou vášho života komunikácia. Komunikácia v zmysle získavania, sprostredkovávania a odovzdávania informácií akéhokoľvek druhu s akýmkoľvek účelom. Nevyhneme sa jej... Píšeme, mailujeme, hovoríme, posunkujeme, gestikulujeme, Like!-ujeme na sociálnej sieti, nosíme znaky na retiazkach, obliekame sa svojim štýlom, plačeme, smejeme sa, atď. Týmto všetkým niečo vyjadrujeme, a tým že nejakým spôsobom toto vnímame u druhých, prijímame ich vyjadrenie.

V médiách, školstve a napokon aj v spoločnosti sa za posledných 30 rokov toho veľa zmenilo aj v postoji k ľuďom s postihnutím. Veľa sa o nich hovorí, píše, už ich aj častejšie stretávame v doprave, na uliciach, v školách a úradoch (aj vďaka integračným trendom a snahe o debarierizáciu). Nikto dnes nepochybuje, že sú súčasťou spoločnosti a majú rovnaké práva ako ostatní.

To o čom by som chcel v tomto článku písať nie je nič nové. Chcem tomu dať iba nový uhol pohľadu – cez prizmu postihnutia. Starší to poznajú pod slovom úcta, násťroční pod pojmom rešpekt (využívanom v rovnakom zmysle). Odmalička počúvame o úcte k starším, úcte k rodičom, úcte k učiteľom, v podstate by sme mali mať úctu ku každému človeku. Túto úctu, alebo ak chcete rešpekt, môžeme dať najavo slovami a/alebo činmi. Slová a činy v tomto prípade prezentujú informáciu, ktorú chceme danému človeku sprostredkovať – Vážim si ťa (minimálne) ako človeka! Táto idea by sa mala tiahnuť popri každom obsahu našej komunikácie. V praxi na to často zabúdame, no zabúdajú na to aj tí, ktorí nás formujú. To je ale na inú tému.

Teraz ten sľúbený iný pohľad: Aj tie najkrajšie slová, ktoré hovoríme bez úcty k adresátovi môžu rezať ako britva. Čo ak adresát je človek s postihnutím alebo jeho blízky? Akú úctu vyjadruje pani, ktorá stretne na ulici matku tlačiacu svoje dieťa na vozíku uznanlivým výrokom: Máte to ťažké s vozíčkárom! ? Akú úctu vyjadruje učiteľ, keď povie praktikantom z  fakulty: Tak, tu máme integrovaného Janka, on je chudáčik postihnutý, všetci žiaci mu tu pomáhajú. ? Aký rešpekt prejavuje moderátor televíznej relácie, keď sa pýta otázky mladíka s dystrofiou, na ktoré ani nepotrebuje poznať odpoveď, ale pridajú na emocionálnej intenzite programu? Nechcem týmto nikoho obviňovať. Je jasné, že s ľuďmi, s ktorými pravidelne prichádzame do styku, adekvátne komunikovať vieme. Poznáme aj pravidlá komunikácie so staršími, pravidlá komunikácie s nadriadeným. S kamarátmi máme na základe spoločného vzťahu tiež vytvorené nepísané pravidlá a mantinely komunikácie. Rodina a priatelia vedia, ako komunikovať s dieťaťom s postihnutím...

Vďaka tomu, že ľudia s postihnutím už nie sú pre spoločnosť tabu a nezatvárajú ich do rôznych ústavov mimo miest, a že spoločnosť sa začala zaoberať aj ich právami, sa s nimi stretávame čoraz viac. Ako teda komunikovať tak, aby sme aj im prejavili úctu, ktorú často tak úzkostlivo vyžadujeme aj my sami?

1. Nenálepkujme. Toto pravidlo je univerzálne a platí pri každej komunikácii, nielen pri komunikácii s ľuďmi s postihnutím. Keď ma niekto uvidí v bare, ako pijem pivo, stretne ma raz, dvakrát, trikrát, ... Môže o mne svojmu kamarátovi, ktorý ma nikdy nevidel povedať: „To je alkoholik!“ alebo „To je chlap, čo má rád pivo!“ Oboje môže byť pravdou, no to prvé je diagnóza, to druhé logické vyhodnotenie faktu. Ktoré z nich mi môže ublížiť viac? Zvykli sme si „diagnostikovať z voleja.“ Čo sa však stane, keď niekto „diagnostikuje“ nás? Uvedomme si, že v prvom rade ide o človeka – o osobnosť, ktorá má právo na úctu. Preto aj v bežnom rozhovore, pri označení ľudí s postihnutím hovorme:
   •  človek/osoba s postihnutím miesto hendikepovaný alebo postihnutý,
   •  človek/dieťa s mentálnym postihnutím miesto retardovaný, mentálne postihnutý, debil,
   •  osoba s Downovým syndrómom miesto Dawník, Mongoloidný, Mongol,
   •  dieťa s autizmom miesto autista,
   •  nepočujúci miesto hluchonemý,
   •  osoba používajúca vozík miesto invalid, vozíčkár a pod.
2. Komunikujme priamo k adresátovi. Napríklad. Chceme sa opýtať na meno dieťaťa na vozíku – spýtame sa to jeho, nie jeho matky či asistenta. Ak nehovorí, odpovie nám osoba, ktorá ho sprevádza, ale ide o prejav úcty.
3. Pri zoznamovaní ponúknime ruku, tak ako je to spoločensky zaužívané.
4. Ak ponúkame pomoc, počkajme na jej akceptovanie, potom sa opýtajme, ako môžeme pomôcť. Ani my – ľudia bez postihnutia – vždy nepotrebujeme ponúkanú pomoc. Niekedy nám dokonca môže byť nepríjemná. Napríklad, keď 25-ročnej žene ponúkne školák v autobuse miesto. Nehnevajme sa, ak niekto našu pomoc odmietne.
5. Berme dospelých ako dospelých.
6. Pozorujme reč tela, buďme trpezliví a ak treba zopakujme vetu.
7. Vyhnime sa prejavom ľútosti aj predstieraniu porozumenia. Pokojne povedzme: Nerozumiem, mohol by si mi to zopakovať? Vyhnime sa frázam, Presne viem, aké to je. Chápem. Viem, keď nie sú pravdivé. Zväčša sa s problémami, s akými sa stretávajú ľudia s telesným postihnutím denne, my vôbec nestretneme. Preto nepredstierajme a buďme k nim aj v komunikácii úprimní.
8. Nebojme sa iniciovať komunikáciu.

Väčšina z nás bude v starobe osobou s postihnutím – sluchovým, zrakovým, telesným,  mentálnym alebo ich kombináciou. Príde to postupne a my, aj naše najbližšie okolie, si na to zvykneme a budeme to brať ako normálne – a normálne to aj je! Čo sa však určite zmení je komunikácia s cudzími, ktorí nás nepoznali. V prípade, že nám budú prejavovať aspoň rovnakú úctu ako predtým, keď sme postihnutie nemali, nebude v komunikácii problém. Čo ak sa však ocitneme v situáciách, ktoré som popísal vyššie:

Keď pôjdem s dcérou, ktorá sa o mňa bude starať a okoloidúci zhodnotí, aké to má so mnou ťažké.

Keď prídu zdravotníci na prax a lekár nad mojou posteľou skonštatuje: Tak tu je Janko, viete koľko sa tu s ním natrápime!?

Keď iniciatívny redaktor urobí emóciami nabitú reportáž o mojom živote a ukáže mi, čo všetko už nedokážem len preto, aby komparz v prvých radoch plakal ako na pohrebe.

Postihnutia sú súčasťou života odkedy je človek človekom, tak ako komunikácia. Preto sa nebojme rozprávať aj s ľuďmi s postihnutím, aby sa raz nebál niekto hovoriť s nami (pre por. Mt. 7, 12). 

Michal Gabarík